reklama

Ako sme písali ikony (2/2)

Osobné postrehy zo šesťdňového ikonopiseckého kurzu, ktorý sa konal na prelome augusta a septembra 2017 v Košiciach

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Štvrtý deň:

Štvrtý deň jeden
Štvrtý deň jeden (zdroj: Silvia Zeumerová)

Po rannej omši a kávičke sa stretávame opäť pri práci. Mirka odhalila, prečo chodím v čiernom.

Gabkovi sme doobeda dokončili krídla a popoludní sa prepracoval k základu pre vlasy a tvár. Mirko, keďže je so všetkým hotový do desiatich minút, kávičkuje alebo (a to skôr) pomáha každému, kto o to požiada. Inak sa u "urehotaných umelcov" dusíme na rodinných, pracovných či iných Miškiných zábavných historkách a prekvapene zisťujeme, že Lucka vraj už pozná jednu svätú osobne. Ukáže vedľa na Mišku. Miška sa neprieči, dokonca opisuje, ako raz bude na ikonách zobrazovaná. Smiech nás prechádza, keď začíname tieňovať tvár. Uf! A ešte raz: Uf! Objavujeme svoje limity a prekračujeme ich - sme skrátka dobrí.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dielo štvrtého dňa: Gabko má hotové krídla, náčrt vlasov a nadobúda tvár. Doska už definitívne nemá biele miesto. Verila som od začiatku. Ale teraz VIEM, že pozajtra budem mať napísanú ikonu.

Zázrak dnešného dňa: zažila som katarziu smiechom. Ako za školských čias, keď chechtajúca sa skupinka ruší všetkých naokolo - a predovšetkým učiteľa - ani nijakovsky sa s tým nedá nič robiť. Jednoducho sa musia do sýtosti vysmiať, aby polapili dych. S tým rozdielom, že náš lektor tu, je rád, že nás počuje. Či hovoriť, či smiať sa. Ako som spomínala, pricestoval z Poľska, kde tiež viedol týždenný ikonopisecký kurz a všetci tam celý týždeň v tichosti poslušne pracovali. Povedal, že sa cítil ako na púšti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Večer opäť ťaháme do záverečnej. Ale je to osožné. Potrebné práce na Gabkovi sú dokončené a okrem toho som nadobudla veľa duchovnej a životnej múdrosti v rozhovore so sestričkou Xaverou. A moje po príbehoch bažiace ja si tiež prišlo na svoje a jasá.

Piaty deň:

Ranná omša už nie je nič nezvyčajné, ale nezvyčajné bolo, že sa po nej za mnou zastavil jeden starší pán a ponúkol mi stretnutia, kde by rád rozprával o blahoslavenstvách. Vysvetľujem, že sme tu na kurze a zajtra končíme, takže si môžeme sadnúť na kávu akurát zajtra ráno, lebo teraz už ideme pracovať, končíme večer a zajtra hneď po kurze cestujem. Prijíma. Ešte sa cestou rozprávame. Povysvetľuje hneď prvé blahoslavenstvo. Je to zaujímavé. Tak zajtra už len sedem. Je františkán tretieho rádu (v civile). A stará škola - slušný, úctivý, galantný. Konečne niekto. Lebo gentlemani prudko miznú. Nech je to akokoľvek nezvyčajné, že Vám chce ktosi čosi porozprávať, prijímam to. Lebo mu nejde o to, aby získal na svoju stranu. Potrebuje odovzdať odkaz. Potrebuje poslucháča. Aspoň mám taký pocit. Neviem, čo mám zajtra čakať, ale prídem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
detail
detail (zdroj: Silvia Zeumerová)

Gabko je dnes u vizážistu. Celý deň mu tieňujeme tvár. Zosvetľujeme a zosvetľujeme stále menšiu a menšiu plochu. To je celý princíp. Potom už len drobnulinké detaily ako nos, oči, pery, odlesky...Opäť - aké jednoduché. A preto, že v jednoduchosti je krása, robíme to jednoducho celý deň.

Ako sa tak vyhrávam s jeho očami, mám pocit, že sa na mňa pozerá moja sestra. Keď sa o chvíľu venujem tieňom na lícach, znova vidím mamu. Nechápem, ale radujem sa z toho. Aj keď tento obrázok nemá s ich reálnou podobou nič spoločné, cítim v ňom ich prítomnosť tak blízko a krehko až som dojatá. Neuveriteľné. Každým ďalším ťahom - nech je akokoľvek nevydarený - mám väčšiu a väčšiu radosť. Napĺňa ma vďačnosť a pokoj. Gabko je nádherný, aj keď si ho každý deň fotím a večer na izbe opakovane prezerám. Ale naživo z neho čosi vyžaruje. To nijaká technika nezachytí. Človek to môže len zažiť. (Rovnako ako sa z obrázku jedla nenajete.)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A hotovo. Gabko by už teoreticky mohol ísť na stenu. Pokojne. Bez "kudrlinkatých" vlasov. Dielo piateho dňa je dokonané. Aj my sme už celí ukonaní. Keď to zajtra dokončíme, bude to zázrak.

Dielo piateho dňa.
Dielo piateho dňa. (zdroj: Silvia Zeumerová)

Večer sa balím, aby som zajtra všetko stihla. Omšu, sľúbené stretnutie (iste, mám aj obavy, ale zvedavosť je väčšia), dokončiť ikonu, zavŕšiť celý kurz a stihnúť autobus, na ktorý už mám kúpený lístok. Ja, zmätkár a oneskorenec, to všetko zajtra určite bravúrne stihnem. Tiež to bude zázrak, ale inej cesty už niet.

Šiesty deň:

Dobalím posledné veci, odchádzam na omšu. Všetko je akési rozlúčkové. To pre ten vnútorný pocit. Pán zo včera si ma hneď našiel. Ideme do cukrárne na čokoládu. Hovorí učene. Zažito. A trochu smutne. Počúvam ho a neviem sa ubrániť pocitu, že viac než by som ja potrebovala počúvať o blahoslavenstvách (hoci ich mám rada), potrebuje to on niekomu porozprávať. Takže som sa nemýlila. Jeho životný príbeh to potvrdzuje. Žije teraz trochu zakríknutý, bez potrebného pochopenia a chýba mu spoločnosť, kontakt s ľuďmi. Takže som rada, že som súhlasila. Nastupuje na MHD, prajem mu všetko dobré a trielim si pre tašky na internát, aby som bola načas na kurze. Som. S úsmevom. Uf!

Viacero vecí sa uzatvára - končí sa éra smiechu urehotaných umelcov, končí sa Luckino milé trpezlivé tlmočenie, rozbíjanie desiatok vajec, vymieňajú sa kontakty a s Julkou som ukončila polemiku o tom, či je duša večne mladá, od Olinky sa dozvedám životné múdrosti rovno s povzbudeniami. A najmä sa dokončujú práce na ikone.

šiesty deň
šiesty deň (zdroj: Silvia Zeumerová)

Zrána ešte dorábame Gabkovi make-up. Aj keď sa to nezdá, každá farba hrá svoju rolu. Možno nebadateľnú. A predsa dosť významnú. A dostávame sa k vlasom. Robota na celý deň. Zúročujeme poznatky, zdatnosti v trpezlivosti a vytrvalosti. A zručnosti s dvojmilimetrovým štetcom.

Na konci bič plieska a veru máme čo robiť. Pocit naliehavosti sa stupňuje, ale ruky sa nám netrasú. Aspoň si to želáme. A až teraz na konci sa toho o ikonách dozvedám úplne najviac (popri tom, ako majstrujeme kučierky): ikony sa píšu lebo zobrazujú Božie slovo - aj keď sa pravdaže maľujú. Nie, Gabko nie je smutný - anjeli sú vyššie bytosti, nemajú emócie, tie patria ľuďom. Nepozerá sa na nás, lebo hľadí na Boha a tam upriamuje aj našu pozornosť. Ikony nepoznajú perspektívu ako maliarsky trik k trojrozmernosti. Tretí rozmer dodáva dvojrozmernej ikone až človek, ktorý sa na ňu pozerá - tam vzniká priestor. Zelená farba značí prítomnosť Ducha Svätého. Gabriel má previazané vlasy ako znak posla. Ikona sa červenou farbou koldokola rámuje preto, že rám znázorňuje otvorené okno do večnosti a tam kde je (ikona), tam je vlastne ohraničený kus neba. Mimochodom už konečne všetci chápeme, prečo keď ťukneme na ikonku, otvorí sa okno.

O šiestej prichádza opát a vysvätí nám ikony. Či už sú hotové alebo nie. Väčšinou sú. Po krásnej modlitbe a spoločnom fotografovaní s našimi výtvormi (už sviatosťami) podoťahujem ešte červený lem orámovania, lúčim sa so vzácnymi ľuďmi, s ktorými som týždeň celodenne dýchala ten istý vzduch a s bagážou, ikonou, šarmom a podpätkami sa ozlomkrk terigám na stanicu. V polovici šarm vzdám, vezmem topánky do ruky a šprintujem so záťažou ako na vytrvalostných pretekoch. Fandí mi celá lavička v parku. Zastavím sa až pri autobuse. Stihla som. Ešte si aj vodu kúpiť.

Ružové nebo nad Košicami mi dáva dobrú noc, ale nezaspím. Spolucestujúca pracuje v tetovacom štúdiu a počas dlhej jazdy zisťujem, že tieňovacie techniky pri tetovaní sú dosť podobné tým v ikonografii. Vraj by som aj to zvládla. Pousmejem sa. Pred týždňom tá sviatosť, čo nesiem, bola len drevená doska. Všetko zvládnem, keď mi Gabko pomáha. A nielen on. A nielen mne.

Hotová ikona archanjela Gabriela
Hotová ikona archanjela Gabriela (zdroj: Silvia Zeumerová)
Silvia Zeumerová

Silvia Zeumerová

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

matka a manželka, srdcom spisovateľka a zapisovateľka snov, vyštudovaná režisérka a herečka, príležitostná maliarka, učiteľka ladnej chôdze, milovníčka starých rozprávok, poézie, Slova a Slovákov a nenapraviteľná optimistka Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu