reklama

Ako sme písali ikony (1/2)

Osobné postrehy zo šesťdňového ikonopiseckého kurzu, ktorý sa konal na prelome augusta a septembra 2017 v Košiciach

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Toto je subjektívny pohľad na to, ako sme písali ikonu archanjela Gabriela. Alebo ako sa nebadane diali malé zázraky. Plno čudesných drobných radostných zázrakov.

Tento kurz som dostala ako darček. Neuveriteľný. Navždy zaň budem vďačná.

Predvečer:

Pražákom, ktorý meškal 35 minút, som s výhľadom na rozprávkové a k večeru desivé slovenské lesy docestovala do Košíc. Klopkajúc cez námestie s kufrom, kabelou a notebookom som sa dopracovala na intrák a spoznala tri dobré duše zo Žiliny, čo tiež prišli písať. Vedia toho o ikonách a ikonopisectve asi tak desaťkrát viac než ja. Moje nadšenie z kurzu, ktoré klesalo len minútami meškajúceho autobusu teraz opäť akosi zdúpnelo. Nevadí - keď toho menej viem, viac sa toho naučím! Super!

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Cestou z potravín stretnem bezdomovkyňu, porozpráva mi o sebe a ja ako zberateľ príbehov, jej za ten príbeh čosi zaplatím. Keďže nechce nič z môjho nákupu, lebo je cukrovkárka. V noci sa v tme modlím v internátnej kaplnke. Neviem to opísať. Veľká dobrá sila, ktorú som tu stretla ma primäla hovoriť nahlas a môj hlas ma primäl plakať a vysloviť úžasné veci, o ktorých som ani netušila. Neskonale krásny zážitok. Vojdem do izby a všetko je tam pekne uložené tak, ako som si to tam nechala - to je zázrak. Milujem svoje deti, ale : Nech žije dovolenka osamote!

Prvý deň:

Rannou cestou do školy stretnem známu bezdomovkyňu s tým istým príbehom. Dnes už zaň asi nezaplatím. V škole nás je plná trieda. Jéj, plno spomienok na moje triedy... Sedím pri spoločnom stole s výtvarne nadanou Luckou, na letisku pracujúcou Miškou, štvornásobnou mamičkou Aničkou a s Mirom, ktorý mi ešte pred začiatkom stihne ukázať svoju tvorbu (od ikon po celé kostoly - žasnem, je to Pán umelec, klobúk dolu). Vítam nášho gréckeho lektora, čo docestoval z Poľska, chlebom a soľou. A anglickým príhovorom. Aby sme si rozumeli. Pôsobí múdro a pokojne. Ikony píše už 25 rokov. Je fakt dobrý. Teším sa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Začíname modlitbou ikonopisca. Ďakujeme v nej, že sme schopní napísať ikonu. To je niečo. Leží predo mnou biela doska. O päť dní na nej bude ikona archanjela Gabriela. Zázrak, čo sa mi udeje pod rukami. Vlastne sa udeje mojimi rukami. Vybuchujúce nadšenie sa snažím hatať len jemným úsmevom.

Keď Theodoros rozbíja vajíčka a oddeľuje žĺtka od bielkov, uvedomím si všetkých nás blbých Slovákov, čo mu len čumíme na ruky (podaktorí cez mobily) a spýtam sa, či mu môžem pomôcť, aj keď už sa vlastne rovno chytám (to som sa naučila vo Vojvodine - srbskí Slováci nám vravia: "To Vy ste dnes už takí Slováci - s nohami na stole sa spýtate: "Teta, netreba Vám pomôcť?" A tetka s nákladom si lakťom otvorí dvere: "Už netreba.""). Tak rozbíjam. A nie som sama. Našťastie. Fajn. Theodoros pridáva ocot, farebné pigmenty, vyrába nám prvé farby. Ideme na to. Na pripravenú dosku si prekresľujeme nárys, podľa ktorého si budeme prácu neustále kontrolovať. Nanášame prvú farbu a už po prvých ťahoch je jasné, že to nebude také ľahké, ako sa zdalo, lebo zlaté pigmenty sú ťažké a štetinky štetca vo farbe zanechávajú jemné cestičky. Naším cieľom je jednoliata plocha. Uf! Keď vidím, ako sa všetci trápia, skloním sa k doske a pýtam sa: "Tak čo, Gabko, takto to chceš? Však mi pomôž, nech si pekný." Zafungovalo. Som tajne hrdá na túto spoluprácu. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Dielo prvého dňa
Dielo prvého dňa (zdroj: Silvia Zeumerová)

Dielo prvého dňa vyzerá veľmi jednoducho - svätožiara (ktorej zlatá farba zasychá rýchlejšie než pleťová maska), tmavomodré pozadie a základ červenej tuniky s niekoľkými čiarami záhybov. Po skončení idem na kávu a koláč. Chvíľu si čítam, chvíľu zapisujem. Som vďačná za zázračné okamihy, ktoré sú mi dopriate - kurz, ľudia, ich názory, ich problémy, ich pohľad na svet, ich vnímanie hodnôt, káva, talianska torta a zapadajúcim slnkom zaliate košické námestie so spektrom všetkých generácií: zaľúbenci s mobilmi, mladomanželia s fotografom, rodinka s kočíkom, dáma s aktovkou a pracovnou náladou, starček s paličkou. Všetci v pohybe. Ja pozorujem a ďakujem. Život je nádherný!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Druhý deň:

Je nedeľa. Napriek tomu mierim hneď zrána do Tesca, lebo namiesto "nádobky na ľad s troma priehradkami" v popise, potrebujeme tri nádobky na ľad. Nepríjemné zistenie prvého dňa. Vzala som všetky, čo mali. Aj pre kolegov. Schádzame sa. Máme sľúbenú omšu. Keďže potrebujeme dnes dosť pracovať, nechávame si ju na šiestu večer. Pár ľudí mi blahoželá k meninám, dokonca som dostala darček! Akí milí a pozorní ľudia okolo mňa! Som nadšená!

Začíname: modlitba ikonopisca, nové farby, nové pokusy o rovné čiary voľnou rukou. Ako sa dozvedáme - práve v tom je celé umenie ikonopisectva. Napísať jednu rovnú čiaru. Hm, aké ľahké... Boríme sa s tým celý deň. Anička ma zasväcuje do strastí a slastí života so štyrmi deťmi. Je obdivuhodná. Aj dnes sa dejú zázraky: Lucka si priniesla ikonu z minulého roka - Bohorodičku. Smiem na ňu nazrieť do škatule. Odklopím veko, zdvihnem bublinkovú fóliu, na tri sekundy stratím dych, a potom sa rozplačem. Nechápem, ale pozerá sa na mňa moja mama. Očarená odkladám tento zázrak späť do pokoja škatuľky, viac jeho sily asi v tej chvíli neunesiem. Vydýchnem. Nadýchnem. Žiarim.

Dielo druhého dňa (Písanie ikony archanjela Gabriela)
Dielo druhého dňa (Písanie ikony archanjela Gabriela) (zdroj: Silvia Zeumerová)

Posledné čiary. Dielo druhého dňa: dokončená tunika, nedokončený vrchný plášť. Omša bude o päť šesť, aby Prešovčanky chytili spoj o pol aj päť. 22-minútová omša, z ktorej nemám pocit tiažového zrýchlenia, je osviežujúca. Keď je nevyhnutná.

Podvečer opäť patrí kaviarni - brat s priateľkou ma čakajú s kyticou, darčekom a gratuláciou. Sú úžasní. Referujem im zážitky spred hodiny, dňa a pokojne aj spred roka. Srším energiou a radosťou. Nedá sa ma zastaviť. Som neskonale šťastná!

Tretí deň: 

Ráno idem s dievčatami na omšu do chrámu sv. Alžbety. V červenom sa slávi Ján Krstiteľ. S Mariankou čítame. Dostala som tradičnú pochvalu, že som pekne čítala - a tipy, že som buď folkloristka alebo umelkyňa, lebo mám aj krásny prejav, aj krásnu chôdzu - a celkový pohyb. Ak ma niekto pochváli ešte do tretice, fakt napíšem tú knihu o ladnej chôdzi, čo som si zaumienila. (Veď ja som sa to tiež len naučila, môžem odovzdať skúsenosti ďalej.)

Dnes pracujeme na Gabkovom odeve: dokončujeme zelený plášť a robíme vrchný ozdobný lem tuniky. Prichádza prvé tieňovanie. Uf! Dostaneme sa aj sčasti k jeho krídlam. Piplačka riadna. Zábava, hoci náročná. Totálne sústredenie. Konštatujem, že je to ako antistresové omaľovánky. Ktosi konštatuje, že toto sú skôr stresové omaľovánky. Zaujímavé. Mňa to nesmierne upokojuje. (Takáto pokojná som nebola ani nepamätám. Ale chápem, že pre niekoho to môže byť vysoko stresujúce.) Vec prístupu. Je krásne, akí sme rôzni! 

Uvedomujem si, ako úžasne sme pri stoloch rozdelení. Máme stôl "mlčanlivé krehké duše s okuliarmi" (vlastne sme za ten týždeň takmer nespoznali ich hlasy), máme "technologicko - praktický" stôl (odmeraj, odfoť, natoč, zapíš, nasvieť), "nežné duchovenstvo" (kto ešte potrebuje pomôcť?), "dámy pôvabné a životom ostrieľané" (láskavý povzdych) a "urehotaní umelci" (nech nám to všetci prepáčia, ale inak sa nedalo). Pri každom stole sa nájde jemná výnimka, čo potvrdzuje pravidlo. Nemohlo to byť lepšie!

Dielo tretieho dňa (Písanie ikony archanjela Gabriela)
Dielo tretieho dňa (Písanie ikony archanjela Gabriela) (zdroj: Silvia Zeumerová)

Dielo tretieho dňa: Gabko má dokončený plášť, lem tuniky a vrchnú časť krídel. O šiestej Theodor - ako vždy - odchádza, môžeme si dokončovať do pol desiatej, kým nás vrátnik zo školy nevyhodí. Povedala som si, že do tej ôsmej potiahnem. O pol desiatej zatváram okná a opúšťam školu. Spolu s Mariankou a jej rodinným príbehom. Môj obdiv za zázrak takej lásky a vnútornej sily.

Neblahé večerné zistenie: ak majú pacienti preležaniny, tak ja mám na zadku presedeniny. Vážne. Tých deväť až dvanásť hodín na drevenej školskej stoličke denne dá zabrať. Bolí to. Nežartujem. Ale tiež som sa smiechu nezdržala. Predstava hĺbavého ikonopisca, ktorý sa nemodlí ani za svoje oči, ani ruky, ani chrbát, ale za to, aby obsedel, prebila aj tú bolesť.

Zajtra si beriem uterák. Alebo sveter. Alebo hocičo.

Silvia Zeumerová

Silvia Zeumerová

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

matka a manželka, srdcom spisovateľka a zapisovateľka snov, vyštudovaná režisérka a herečka, príležitostná maliarka, učiteľka ladnej chôdze, milovníčka starých rozprávok, poézie, Slova a Slovákov a nenapraviteľná optimistka Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu